Skutočný príbeh Part II.
Ideme sa uspať
(Nevhodné pre deti a ľudí s citlivou povahou)
Útlocitným náturám pripomínam, že Terri žije a má sa dobre. Ale mala namále. Manžel sa s ňou raz vrátil z krátkej prechádzky po lese a Terča sa vyčerpane skydla na terase. No, nech si oddýchne.
O chvíľu ma manžel volal: „Pozri sa, čo robí !“ Celá sa nekontrolovateľne chvela a akoby lapala po dychu. Ukľudňovala som ju, ako sa dalo, celú noc bola pri mne v posteli. V noci tras ustal, zvieratko však bolo apatické a v tomto smere sa jej stav zhoršoval z hodiny na hodinu. Na druhý deň v Michalovciach už odmietla ísť ku mne, nereagovala absolútne na nič, neprijímala potravu. Letela som do kancelárie, dúfajúc, že jej náklonnosť k môjmu kolegovi urobí zázrak. Lenže nepomohlo ani to, Terri sa stiahla pod skriňu, odmietala vyliezť, chvela sa a vyvracala oči.
„To je koniec, nenechaj ju ďalej trápiť!“ súcitne ma presviedčal kolega. „To nemôžem“, zaúpela som a začala som slzami zaplavovať kanceláriu. Tak som to predsa nedokázala? Vraj u Kličkových sa budeš mať dobre a ty umieraš a ja to mám dať urýchliť, to nemôžem, veď doteraz som robila všetko proti tomu, nemôžem ju posunúť opačným smerom do ničoty. Dosť ťažko som sa vyrovnávala s rozhodnutím dať ju kastrovať, veď akým právom môžem rozhodovať v tak zásadných otázkach v živote jedinca? A rozhodovať o živote či jeho ukončení, to nezvládnem.
Revala som a revala, až som sa začala klepať takmer ako Terri. Kolega do mňa vlial koňak a hovorí: „Spamätaj sa, veď takto jej vnucuješ pomalé umieranie plné utrpenia. Čo je lepšie?“
To mnou otriaslo, mám ju rada, nechcem, aby sa trápila, veď už toho bolo dosť a zavolala som veterinárovi a opísala situáciu a on ma neobvykle láskavým tónom pozval do ordinácie. Telefonicky som so situáciou oboznámila aj Filipa, potrebovala som jeho šoférske služby. Jeho okamžité námietky som stroho uťala vecným opisom situácie a predišla ďalším návalom jeho protestov zložením telefónu. Potom som sa znova rozklepala. Čo keď je tu nádej a moje rozhodnutie je úplne zlé?
Kolega ma ukľudnil ďalším koňakom a poslal domov. Terri som odniesla na rukách. Doma ma čakal výstup s Filipom. Hoci dospelý, bol uplakaný a snažil sa ma od toho kroku odhovoriť. Pri pohľadu na ležiace, chvejúce sa zvieratko, ktoré na jeho zavolanie ani nedvihlo oči, išiel s tichým nesúhlasom pre auto. Myslím, že ma v tom momente nenávidel aspoň toľko, koľko som sa nenávidela ja.
Terrinku do auta odniesol on, tá vražedkyňa na ňu už nesiahne. Keď sme prišli k ordinácii, Terri s nečakaným prívalom energie sama vyskočila z auta, aj keď sa potom naďalej správala ako predtým. Lekár, ktorý nás čakal vonku, zamyslene na ňu pozeral a potom povedal: „Ja by som to ešte nerobil, viete, so psami je to niekedy ako s ľuďmi. Niečo sa im odohráva v hlave a má to potom vplyv na ich fyziologický stav. Skúsime jej prepísať niečo „na hlavu“," ukončil verdikt.
V tom momente som si už vôbec nebola istá, kto z nás potrebuje čosi na hlavu, či Terri, Filip alebo ja. Terrinka dostala novú šancu s Neurolom, ktorý som neskôr svojvoľne zamenila za bylinkový preparát Persen a brala ho vyše roka. Záchvaty sa síce ešte občas objavili, ale v menšej miere, až ustali celkom. Avšak z Terri sa stal pritlmený vankúšový psíček. Bez záujmu ležala a pozerala. Už mi nepomáhala v záhradke, a že to bola veľká záhradníčka! Vždy ovoňala všetky kvietky naokolo, ale nikdy nebola taká hlúpa, aby niektorý kvet aj zožrala ako Filipova takmer čierna pudlíčka Alex. Tá spásla brečtan a bolo jej zle. (Teraz testujem Filipa, či moje spisovanie číta, kým ho uverejní. Na svoju múdru Alex nedá dopustiť, ale o tom inokedy).
Terrinka len fetuje a nakoniec si ľahne na čerstvo posadené prísady a zohrieva ich vlastným telom ako kura vajcia. Kým to zbadám, sú polámané. No a čo, mám vždy do rezervy. Pracovitá je tiež, kým ja okopem riadok, Terri ubzikne. Že pred prácou? Kdeže, zaumieni si, že uprostred trávniku by mal rásť strom a už v predstihu iniciatívne hrabe jamu. Väčšinou to zistím, až keď ma trafí odletujúca hrudka hliny. To už z diery trčí iba Terinin vychudnutý zadok. Keď sa vynorí i Terri, je na nepoznanie. Aprikot? Kdeže, zahlinenec !
Vlastne sa stará o rovnováhu v prírode, keď krtko robí kopčeky, ona robí diery, Niekedy jej prácu objavím až vtedy, keď si v tej diere takmer polámem nohu. S nostalgiou som spomínala na výčiny jej raného detstva, premýšľala nad jej súčasným stavom a lekárovou prognózou. Takéto situácie už viac prežívať nechcem. Ale ako tomu zabrániť?
Po odchode milovanej bytosti ostane vždy prázdnota v duši, viem to, pochovala som rodičov i sestru. A ten psíček mi pomohol sa s tým vyrovnať. Deti sa rozpŕchli do sveta a moja náruč ostala prázdna až do príchodu Terri.
Zdám sa vám byť senilná či bláznivá? Nech, ja to tak cítim. Ale ako to riešiť? Riešenie mi nevedomky priniesol manžel. Ten má psy rád, pokiaľ ho neobmedzujú v jeho osobnom pohodlí, proste pomazná sa a potom mi dajte pokoj. O našich peripétiach rozprával v robote a jedna pani na to povedala: Tá chovateľka by vám za toho psíka mala vrátiť peniaze alebo dať náhradu. Jemu sa páčila prvá časť vety, mne druhá. Naivne mi pretlmočil vetu celú a uplietol si na seba bič. Riešenie bolo tu.
U lekára som vyhlásila: „Zadovážim si ešte jedného psa!“
„A čo na to manžel ?“, opýtal sa veterinár, ktorému manželov postoj neušiel.
„Ten to ešte nevie,“ prezradila som mu.
Tak to urobím, keby sa s Terrinkou niečo stalo, smútok mi pomôže prekonať druhý psík. Keď ostanú obidve, tým lepšie, bude veselšie. Taká Frýbová ich má celú kopu. A že dva psy v bytovke? No, nie sme jediní a naviac väčšiu časť roka sme aj tak na chalupe. Manžela ubijem argumentami, nakoniec, bol to jeho nápad, nie? A Filip je môj spojenec, jemu by neprekážala ani celá svorka. Takže rozbehneme ďalšie kolo.
